Tina Čorná, Denník SME, 2. 8. 2002, foto Kata Račková a archív

 

 

Čas nakrúcania nového Jánošíka v réžii Agnieszky Holland sa blíži. Na nedávnom karlovarskom festivale uviedol producent filmu Rudolf Biermann tvár jeho nového predstaviteľa – prvého „Neslováka“, mladého útleho českého bábkara Václava Jiráčka. Aj ostatné obsadenie je už isté. Plavčíka, Jánošíkovho druha, ktorý za celý čas neprehovorí ani slovo, pretože do scenára mu napísali len pohyb po krajine bez hovoreného textu, bude hrať tridsaťtriročný herec pražského Divadla Na zábradlí Karel Dobrý. Tento výrazný zjav českého filmu a divadla o publicitu nikdy nestál. Viac ako desať rokov neposkytol žiadny rozhovor. Za ten čas však stihol získať medzinárodny úspech v španielskom filme Fernanda Truebu Dievča mojich snov, zahrať si v dobrodružných zahraničných kasových trhákoch Mission Impossible a Plunkett a Macleane, ale aj v českom baladickom horore Kytica, kde hral kráľa v poviedke Zlatý kolovrat. Stvárnil aj veľa divadelných postáv. Na Slovensku sa predstavil v inscenácii Divadelník, ktorá bola v Čechách ohodnotená Cenou Alfréda Radoka. Do Bratislavy mal prísť aj tento týždeň, kde mal na hradnom nádvorí hrať v Shakespearovom Kráľovi Learovi v réžii Martina Hubu. Na poslednú chvíľu sa však jeho plány zmenili, a tak sme ho v zápornej postave Edmunda nevideli.
Pre náš Magazín urobil po desaťročnej prestávke výnimku a s rozhovorom súhlasil.

 

Čoho sa týkal váš posledný rozhovor?
Ruského alternatívneho divadla Derevo, ktoré v Prahe usporiadalo umeleckú dielňu. Vtedy som mu prepadol a na istý čas mi predurčilo môj ďalší divadelný život.

Hovoríte krásne po rusky. To ste sa naučili v Dereve?
Nie, žil som štyri roky s babičkou a dedom v Sýrii. Od deviatich do trinástich rokov som tam chodil do ruskej školy.

Akým spôsobom vás Derevo ovplyvnilo?
Vtedy som si z Dereva urobil dogmu. Po nejakom čase som si uvedomil, že som všetko zobral z úplne zlej strany. Pristupoval som k tomu akosi totalitne.

V akom zmysle dogmu?
Z mojej strany to bol až antidivadelný fanatizmus proti kamenným divadlám. Teraz som sám v kamennom divadle a robím to, na čo som tak nadával. Myslím, že svoje vtedajšie názory môžem označiť ako isté dôsledné pokrytectvo.

Boli ste niekedy v Rusku?
Bol som tam trikrát s naším divadlom. V Omsku, na Sibíri, v Moskve. Veľmi by som chcel ísť na dlhší čas do Petrohradu. Videl som ho na fotografiách a zapáčil sa mi.

Aký ste mali pocit z tejto krajiny?
Vždy len dobrý. Aj z ľudí. Mal som tam aj zlé zážitky, ale v tej radosti z toho, čo sme zažívali, si na ne nepamätám. Napríklad v Omsku bolo krásne, boli sme všetci očarení, stále sme pili tú ich vodku, a tak sme sa vystavili aj rôznym nepríjemným príhodám. Ale tie sa mi stali aj v Bratislave. V pasáži hotela Tatra som sa akosi nepohodol s vyhadzovačom na diskotéke. Padol úder a namiesto druhého úderu bola odrazu v ruke pištoľ. Ten chlap na mňa kričal: „Ja som Lexov človek, keď ťa zabijem, je mi to úplne jedno, nič sa mi nestane!“ Ale to je asi normálne, je to všade. Aj v Prahe máme debilov.

V Divadelníkovi ste hrali syna Martinovi Hubovi, v Kráľovi Learovi ste synom Jana Kačera. Ako vidíte generáciu týchto „otcov“? Sú pre vás autoritou?
Pripadajú mi trochu ako snobi. Sú nadmieru profesionálni. Všetci sú to vkusní ľudia, efektní, sú mi aj sympatickí, ale nerozumiem im.

Viete si predstaviť divadlo aj bez nich?
To áno! Už teraz je tu veľa divadiel „bez nich“, však?

Pred štyrmi rokmi ste hrali dôležitú postavu v španielskom filme režiséra Fernanda Truebu Dievča mojich snov. Hlavnú úlohu v ňom stvárnila Penelope Cruzová. Bol to váš medzinárodný úspech…
Neviem, či sa dá hovoriť o úspechu. Je to pekný film, ale…

Získal predsa veľa ocenení.
Áno, ale to je akurát tak všetko. Keď takýto film dostane šesť Goyov a potom vidíte filmy napríklad Julia Medema, tak pochopíte, že je to kvalitatívne neporovnateľné. Ide jednoducho o snobstvo, akoby bolo všetko dohodnuté vopred. Taká limonáda, aj keď pekná. Pri nakrúcaní sa však zišla výborná skupina ľudí. Užívali sme si to.

Hrali ste s krásnymi ženami – s Penelope Cruzovou či s Liv Tylerovou, ktoré sú teraz na titulkách svetových časopisov. Ako to dnes vnímate?
Plunkett a Macleane, kde hrala Liv, bola gangsterka z osemnásteho storočia. Pred nakrúcaním som mal trému, pretože podľa scenára som mal mať s ňou dialóg. Nakoniec sa všetko zvládlo za štyri dni. Ja som účinkoval až v nejakom treťom pláne, kde Liv len prechádzala a prehodili sme pár viet. Stretnutia s hviezdami sú vždy veľmi letmé. Mohol by som hovoriť, aké má Penelope prsia, ale to je aj tak vo filme dobre vidno, takže nemusím.

Účinkovali ste aj v kasovom trháku Mission Impossible. Ako si spomínate na toto nakrúcanie?
V Prahe to bolo dosť veselé. Sedel som s kaskadérom v mercedese so zatemnenými oknami a navôkol boli davy fanyniek, ktoré sa domnievali, že vnútri sedí Tom Cruise. Vrhali sa na auto. Neodvážil som sa otvoriť okno, asi by ma zlynčovali, keby zistili, že nie som Tom. Bol to bizarný zážitok. No a v Londýne to bolo veľmi fajn. Každý mal svoju limuzínu, vodiča, dostávali sme veľké taniere s jedlom zabaleným v alobale priamo do šatne. Pekné bolo tiež stretnutie s anglickou herečkou Vanessou Redgravovou, krásnou staršou paňou. Práve v čase nakrúcania sa v Srebrenici odohral masaker a ona bola taká akčná, že usporiadala zbierku na džípy, ktoré tam odchádzali s humanitárnou pomocou. Väčšinu času však bola dosť unavená. Obvykle si zložila hlavu na moje rameno a spala. Keď išla ďalšia klapka, zobudil som ju, ona si svoje odohrala a potom sa vždy vrátila ku mne a znovu mi zaspala na pleci.

Je pravda, že Angličania sú „škrobi“?
Myslím si, že nie. Nezvyknú však pozývať do svojho domu návštevy. Mňa raz jedni známi pozvali a potom to oľutovali. Začal som odrazu s nimi hovoriť nejako pichľavo, tak som musel odísť preč.

Páči sa vám vaša postava Edmunda v Kráľovi Learovi, ktorého režíroval Martin Huba?
Neviem. Ja mám väčšinou až na desiatej repríze pocit, že pre postavu naozaj niečo robím. V čase pred premiérou a aj po nej prežívam obdobie hrôzy, aby som niečo nepokazil.

Jan Tříska, kráľ Lear, vás pochválil, ako pracujete. Spomenul aj to, že máte výrazné oči, ktoré sú výhodné pre zápornú postavu Edmunda. Nezľaknete sa niekedy pohľadu do zrkadla?
Už nie. (Smiech.) Radšej sa už vôbec nepozerám. Hoci niekedy musím. A napríklad Magdaléna Sidonová, herečka z nášho divadla, vždy, keď sa líči, sa tvári hrozne nahnevane, až tak, že sa s ňou nedá rozprávať. Neznesie pohľad na seba. Pritom je veľmi pôvabná.

Ako vy vnímate samého seba na plátne?
To je peklo. Vidieť – to mi ešte so zaťatými zubami ide. Ale počuť sa – to je to najhoršie. Väčšinou sa robia postsynchróny a ja nedokážem okamih filmu znovu v štúdiu hodnoverne zopakovať. Počujem hoci aj drobnú faloš, a to sa nedá vydržať. Práve v Kytici som strašne trpel. Film sa mi veľmi páčil až do chvíle, kým sa neobjavila poviedka Zlatý kolovrat. Potom som už len úpel.

Nedabujete?
Kedysi dávno ma pozvali do dabingu a ja som nahovoril hlas zo slúchadla v telefónnej búdke. Jednu vetu.

Z čoho žijete? Veď mnohí divadelní herci si vypomáhajú práve dabingom a reklamou.
Občas načítam rozhlasové reklamné spoty. Je to príjemná finančná vzpruha: za desať minút dostane človek to, čo v divadle za mesiac práce. No a potom z tých zahraničných produkcií.

Oslovujú vás často?
Ale áno.

Čaká vás nejaká konkrétna práca?
Američania stále množia sci-fi príbeh Duny Franka Herberta. Tentoraz u nás nakrúcajú televízny film Deti Duny. V Hostivaře, vo Vysočanoch aj inde. Budú tam hrať od nás všetci. Všetci! (Smiech.)

Vraj má hrať aj Susan Sarandonová…
Tak tú by som chcel stretnúť. Veľmi sa mi páči. Fakt, mám ju rád.

Páčia sa vám staršie herečky?
No áno. Kedysi som bol zamilovaný do Jessicy Langeovej, ktorú som videl vo film Tootsie. Potom som na karlovarskom festivale videl film Francis, kde hrala hlavnú úlohu. No a tak som jej napísal zamilovaný list s adresou Jessica Lange, Hollywood. Doteraz neviem, či ten list dostala. (Smiech.)

Vraj herci vedia narábať so svojimi emóciami…
Ja som sa nikdy nedokázal na javisku rozplakať. Zistil som však, že to ani nie je potrebné. Sú herci, ktorí plačú permanentne. Vždy sa mi veľmi páčilo, keď sa niekto dokáže až tak vžiť do úlohy. Napríklad v Moskve som videl predstavenie Ostrovského hry Ovce a vlci od režiséra Fomenka: hrali tam vynikajúci herci, bolo to také organické, pravdivé, že som si povedal, koniec, nebudem sa ja už miešať do divadla, pretože nemôžem hrať tak, ako hrali oni. Bol tam herec, ktorý sa naozaj červenal.

Čítate ruské knihy?
Nie. Teraz nečítam skoro nič, nejako mi to nejde. Moja najobľúbenejšia ruská kniha, ktorá vôbec nie je ruská, sú Rytieri okrúhleho stola. To som čítal v ruštine stále dokola.

 

Karel Dobrý ako Edmund a Jan Kačer ako jeho otec Gloster v pražskej inscenácii Shakespearovho Kráľa Leara.